Marián Kuric: Fotenie sopky mi dalo zabrať. Jedovaté plyny a láva boli všade naokolo

Čo pre vás znamená CEWE Photo Award? Aký je to pocit, byť vo finále desiatich najlepších účastníkov?
Pre mňa to znamená veľmi veľa a nehovorím to len ako klišé. Chápem, že v mojej pozícii, keď už viem, že som čosi vyhral, by to povedal asi každý. Ale byť v top 10 spomedzi viac než pol milióna fotografií, je ozaj šialená predstava. Verím, že tam bolo množstvo kvalitných fotografií, a ja som vo finále, wau. Takže pocit je to ťažko opísateľný, neuveriteľné.

Bolo pre vás motto súťaže "Náš svet je krásny" akousi inšpiráciou? Pre fotografické hľadanie toho krásneho na svete? Alebo pre Vás motto znamená niečo úplne iné?
Náš svet je krásny, a tak málo sa naň pozeráme práve cez túto optiku. Ako krajinársky fotograf som sa naučil sledovať nielen krásne východy či západy slnka. Tie vidí takmer každý, ale aj počasie vnímať trochu inak. Búrka, vietor, hmla – všetko môže mať svojich pár sekúnd krásy.
A je pre mňa výzvou zvečniť ich. O tom, že náš svet je krásny, niet pochýb. Treba si ho však vedieť aj užiť. Často sa stretávam, že ľudia chodia zaslepení svojimi problémami a starosťami a pritom aj obyčajný dážď v lese môže mať nádhernú atmosféru.

Prezradíte, kde bola fotografia urobená?
Tak to je príbeh. Ak ho niekto bude čítať s odstupom času, môže sa zdať ako čudný. A práve v čase pandémie korona vírusu na Islande „ožila“ sopka. Sen každého krajinárskeho fotografa. Ale ako tam ísť? Keď sme sa nevedeli dostať ani len z okresu a nie ešte na Island. Kde je však vôľa a odhodlanie, tam je cesta.

Ako ste to celé zvládli?
Podarilo sa mi s kamarátom Filipom vyriešiť si testovanie fotopríslušenstva, takže to bola pracovná cesta na Island. Museli sme absolvovať niekoľko PCR testov a stráviť 5 dní v hoteli na islandskom letisku v štátnej karanténe.

Aké boli najväčšie výzvy pri fotografovaní?
Aj samotná sopka nám dala riadne zabrať. Teraz sú už všade oficiálne cestičky a vyhliadky. Keď sme tam išli my, tak informácie boli chabé, kráterov bolo viac. Ja mám dlhodobo problém s driekovou chrbticou a v ten deň ma „seklo“ naplno. Fúkalo asi 80 km/h, do toho bola riadna zima.

A my sme si pomerne jednoduchú cestu svojou neznalosťou terénu strojnásobili. O výškovom prevýšení ani nehovorím. Nakoniec fotenie dopadlo podľa predstáv, avšak moje kríže si to odniesli a poznačili celý fotovýlet. Veľmi som trpel. Nevedel som sa zohnúť, nevedel som si zaviazať šnúrky. Ale Island cez koronu? To je asi môj najväčší zážitok na cestách. Za 14 dní sme stretli asi 3 ľudí, to bol taký „kolumbusovský“ pocit dobyvateľa krajiny. Neverím, že tento pocit na tak frekventovaných miestach ešte bude možné zažiť.

Ako ste fotili a aké vybavenie ste použili?
Som dlhodobo verný značke Nikon. Nikdy som nemal potrebu ju meniť. Mám rád ich prehľadnosť, ergonómiu a spoľahlivosť. A pre krajinára je potrebný výborný dynamický rozsah.

Fotografiu zo súťaže som odfotil na Nikon Z7 a objektív 14-30 f4. Fotené to bol zo statívu a pamätám si, že som na tomto mieste mohol byť len veľmi krátko. Doslova na nádych, keďže vietor sa veľmi krútil a občas na mňa fúkol nebezpečný jedovatý plyn. Chalani sa z neho nadýchali a dlhšie z neho kašlali.

Celkovo nie je fotenie sopky také idylické, ako by sa mohlo zdať. Silný vietor, plyn sa rýchlo presúva, je to pomerne nebezpečné. Láva raz tečie tam, zase tam, do toho ak chcem mať lávu ostrú chce to aj kratší čas snímania. Celkom výzva. Akési hľadanie kompromisu.

Prečo ste nakoniec vybrali práve túto fotografiu do CEWE Photo Award 2023?
Ide o moju obľúbenú fotografiu a myslím si, že je jedinečná. Kto nevidel krajinu pred a po sopke, ten neuverí. Je to zachytenie momentu, ktorý sa už nezopakuje. Z doliny je tam dnes kopec, dolina zanikla.

Láva tak dlho a výdatne tiekla, že dnes je to úplne iný pohľad. Matka príroda si to robí po svojom, nikoho sa nepýta na povolenie. Preto je fotka sopky iná a neopakovateľná.

Dnes na tomto mieste je možno niekoľko metrov lávy. Rozhodne to úplne zmení ráz krajiny. A bola fotená v čase, kedy sme mohli chodiť v podstate všade na vlastnú zodpovednosť. Neskôr urobili vyhliadku a dalo sa fotiť len z vybraných miest.

CEWE znamená zhmotnené fotoprodukty, ako je napríklad CEWE FOTOKNIHA. Akú hodnotu má pre vás fotografia, ktorú môžete držať v rukách? A čo robíte s vlastnými fotkami?
Vlastné fotografie publikujem na svojom webe, ale aj na svetových portáloch. Samozrejmosťou sú dnes už aj sociálne siete. Dlho som to ignoroval, ale je to potrebné. Niečo málo aj vytlačím, či už na predaj, alebo ako dar nejakému príbuznému či známemu.

A celkom pravidelne si robievam aj fotoknihy. Špeciálne práve CEWE FOTOKNIHU. Snažím sa nielen „nahádzať“ fotografie, ale aj napísať niečo o ich vzniku, aby som časom nezabudol aj na ten pocit pri fotení. Akési pozadie fotky.

Nech si tie pocity a príbehy viem pripomenúť. Časom človek na veľa vecí zabudne, preto je dobre si to zaznamenať a nemať fotky len v digitálnej podobe na harddiskoch.

Spomenuli ste sociálne siete. Aký je váš vzťah k nim?
No... Taký kadejaký, kostrbatý. Sociálne siete sú už pre fotografa nutnosťou. Len mi na nich prekáža, že ľudia si mýlia kvalitu fotografie s počtom sledovateľov na profile. Nechcem, aby to vyznelo, že plačem, lebo ich nemám. Lenže bežný človek, ktorý do fotky „nevidí“, vníma fotku bez nejakej kvality.

Je to len farebný konzum niečoho presaturovaného, pod vplyvom instagramových trendov, kde "lajk a follow" určuje kvalitu. Žiaľ, nie je to tak. Ale s tým sa asi nedá veľmi nič robiť. Taký je trend, musím sa v tom naučiť plávať.

Pre mňa oveľa viac znamená, keď moju fotku ohodnotí odborná porota. Alebo mi na mojich fotoworkshopoch či fotoexpedíciách klienti povedia, že to čo sa dozvedeli tu, sa na žiadnom doteraz absolvovanom workshope nedozvedeli. To veľmi zahreje pri srdci.

Takže organizujete aj fotoworkshopy, kde ľudí učíte fotiť?
Áno, už niekoľko rokov organizujem fotoworkshopy na Slovensku. Takisto organizujem aj fotoexpedície na Islande, Lofotoch či Faerských ostrovoch. V roku 2025 by som chcel v spolupráci s ďalším fotografom, Filipom Hrebendom, ponúknuť fotoexpedície pre anglicky hovoriacu klientelu.

Marián Kuric
Narodil sa a žije v Lučenci. Z fotografovania ako jeho koníčka sa postupne stalo povolanie. Už niekoľko rokov organizuje fotoworshopy a fotoexpedície, kde odovzdáva svoje skúsenosti a know-how. Je členom Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky.