7 mesiacov dobrodružstva v Strednej Amerike
Cestovanie a dobrodružstvo sme mali radi už pred tým, ako sa nám narodili deti. Nechceli sme sa vzdať našej najväčšej záľuby - cestovania. Zdanlivú nevýhodu, malý vekový rozdiel medzi deťmi, sme zobrali ako našu výhodu. Ani jedno naše dieťa nie je školopovinné, nemá krúžky či kamarátov, ktorí by im na tak dlhej ceste chýbali. Výhoda pri cestovaní s malými deťmi je, že im stačí, že majú pri sebe rodičov. Ostatnému sa prispôsobia.
Keďže Strednú Ameriku sme ešte nenavštívili, bola to jasná voľba. Začali sme Dominikánskou Republikou, kde sme strávili mesiac. Rozhodli sme sa ubytovať v mestečku Las Terrenas na poloostrove Samaná a lepšie sme spraviť nemohli. Tento poloostrov ponúka kilometre pláži s bielym pieskom, tyrkysovým morom a palmami ako z katalógu. Najlepšie na tom všetkom bolo to, že na tých prenádherných plážach sme boli takmer sami.
V polovici novembra sme sa presunuli do Kostariky, kde sme prvé dva týždne strávili hľadaním auta. Nájsť vhodné auto pre šesťčlennú rodinu, ktorá so sebou tiahne dvojkočík a bicykle bola výzva, ale podarilo sa. Nadšení, že máme nové auto sme sa vybrali zo San José, hlavného mesta Kostariky, objavovať nádhernú prírodu a pláže s čiernym pieskom a džungľou v okolí mestečka Uvita. Kostarika má nádhernú prírodu. Na polostrove Osa sa nachádza národný park Corcovado, kde biodiverzita vtákov a rastlín patrí k najväčším na celej Zemi. Tiež sme nevynechali vodopády, sopku Arenal a termálne pramene v okolí.
Našou treťou krajinou bola Panama. Pár dní sme strávili na súostroví Bocas del Toro, kde sme bývali v džungli a ráno nás budilo hulákanie vrešťanov, zapadlo nám auto v džungli počas výdatnej búrky a šnorchlovali sme na nádhernej pláži s morskými hviezdicami. Schladiť sme sa vydali k najvyššiemu kopcu krajiny, blízko mestečka Bouquete. Podhorské dedinky a mestečká sú skvelým miestom kde sa dá zažiť autentický život miestnych obyvatelov..
Nikaragua nás chytila za srdce. Náš úchvatný koloniálny dom, ktorý sme mali prenajatý v Granade pridával na atmosfére mesta, vystavaného v rovnakom štýle . Tiež sme navštívili sopku Masaya, kde sa dá nahliadnuť priamo do krátera a vidieť lávu. Nechýbala ani plavba po jazere Cocibolca. Túru na najvyšší kopec krajiny Mogotón nemohol manžel vynechať.
Hondurasom sme iba prešli a strávili tam iba jedinú noc, keďže je to dlhodobo jedna z najnebezpečnejších krajín Strednej Ameriky - a ani aktuálne správy neboli veľmi priaznivé, chceli sme minimalizovat riziko. Zažili sme si to aj na vlastnej koži, keď ten jediný podvečer nás obťažoval jeden mladík na detskom ihrisku.
V San Salvádore sme sa zdržali dlhšie a dobre sme urobili. Na plážach Tichého oceánu som prvýkrát skúsila surfovanie. Tiež som vyšla na najvyššiu sopku v krajine Santa Ana. Prešli sme cestu kvetov. Manžel vyššiel na najvyšší kopec - Cerro Las Milas, kým ja s deťmi sme si vychutnávali pobyt na chate uprostred sopiek.
Najväčším prekvapením bola Guatemala. Mali sme šťastie a strávili sme tam aj Veľkú Noc, ktorú guatemlačania veľkolepo oslavujú. Každý deň počas Veľkého týždňa sa konali majestátne procesie. Antigua, jazero Atitlán či Tikal sú miesta, ktoré sa oplatia vidieť. No pre mňa najväčším highlitom bola noc na sopke Acatenango, kde sa dá pozorovať chŕlenie lávy na vedľajšej sopke Fuego. Môj zážitok umocňovalo to, že som tam bola cez noc prvýkrát sama bez detí odkedy máme dvojičky. Následne sme sa presunuli do Belize, kde sme si pozreli máyske pamiatky Xunantunich a spoznali život Mennonitov.
Našou poslednou krajinou bolo Mexiko. Príjemne nás prekvapila lagúna Bacalar jej siedmimi farbami modrej. Vychutnali sme si rodinné bicyklovanie po meste Playa del Carmen, spoznali sme máyske a mexické tance a na záver sme si oddýchli v Tulume. Manžel nevynechal ani najvyšší kopec krajiny - Pico de Orizaba.
Po siedmych mesiacoch na cestách sme sa spokojní, plní zážitkov vrátili domov. Na tejto ceste sme si najviac vážili spoločný čas, ktorý sa už nikdy nezopakuje. Nechceli sme čakať, že si začneme život užívať, až keď deti vyrastú. Tento čas je pre nás čarovný, vážime si ho a vieme, že deti rýchlo vyrastú. Preto som sa aj rozhodla, že si dám tu námahu a spravím nám krásny darček - fotoknihu, ktorú budeme potom môcť s deťmi kedykoľvek listovať počas sychravých dní a spomínať na naše spoločné zážitky.
Tu je pár tipov od mňa ako na výrobu fotoknihy
Keďže ja väčšinu fotiek fotím mobilom, tak je pre mňa úplne najjednoduchšie celú knihu robiť v mobile. Preto som si stiahla aplikáciu od CEWE a vo voľnom čase som zhmotňovala naše spomienky. Robiť CEWE FOTOKNIHU v smartfóne je super aj v tom, že mobil mám stále po ruke a nemusím si na tvorenie knihy vyhradzovať špeciálny čas za počítačom. Čo sa pri štyroch malých deťoch ťažšie hľadá.
Ked' som mala všetky fotky nahraté vo fotoknihe, tak finálne úpravy ako aj popisky som už robila na laptope. Výhodou je, že CEWE má cloudové riešenie, tak som si rozpracovanú knihu z aplikácie na smartphone jednoducho nahrala do CEWE myPhotos. Upozorňujem, fotoknihu si priebežne ukladajte do cloudu, lebo ak to urobíte naraz, tak pre veľké množstvo obrázkov to môže zlyhať.
Ja som si vybrala štýl Modern Grey. Páčilo sa mi rozloženie fotiek. Tiež som brala ohľad na to, že väčšina mojich fotiek je fotená vertikálne.
Zdalo by sa, že po 8 mesiacoch na cestách a 15 000 fotiek v telefóne bude výroba knihy trvať dlho. To však vôbec nemusí byť pravda. Vďaka tomu, že fotky upravujem priebežne (áno, instagram ma v tom výrazne motivuje).